Bol májový podvečer a my sme cestovali na víkend k babine, dorazili sme až večer. Už sa pomaly stmievalo, no s mladšími súrodencami sme ešte pobehovali po dvore. Zvyčajne okolo nás behá aj naša fena Winy, no teraz sa potulovala kdesi po záhrade. Keď tu zrazu – som ju začul. Nasrdene štekala a vrčala, akoby ju niekto dráždil. Vybral som sa za ňou. Naša Winy je veľmi kľudná a zvyčajne ju nič nerozruší, no teraz vyzerala ozaj hrozivo. Všimol som si, že má zakrvavený pysk. Šiel som sa pozrieť do vysokej trávy, na koho to štekala a vtedy som ich zbadal. Bolo tam päť drobučkých ježkov spolu s ich matkou. Nehýbali sa. Uvedomil som si, že Winy im ublížila. Pozrel som sa lepšie a videl som, že ježkovia boli roztrhaní. Bolo mi ich veľmi ľúto, najmä keď som si uvedomil, že samica ich práve porodila. Už som chcel začať Winy hrešiť, no vtedy som zaznamenal nepatrný pohyb. Jeden z novonarodených ježkov prejavoval známky života. Podišiel som k nemu a začul som tenulinké pišťanie. Bál som sa ho chytiť do rúk – hlavne preto, aby som drobnému stvoreniu neublížil. A tak som radšej zavolal mamu. Vzala živé drobné mláďa do rúk a oca poprosila, aby ostatných ježkov zahrabal v záhrade. Ja som zatiaľ zohnal krabicu a vystlal som ju mäkkou látkou. Ježka sme uložili a dali sme ho do tepla, pretože už nám bolo všetkým jasné, že je odkázaný len a len na našu pomoc. Prvá noc bola kritická, lebo drobné stvorenie malo vykrivenú zadnú labku. Mama nevedela, čo má robiť, a tak som sa jej spýtal, či sa to nedá napraviť nejakou maličkou dlahou – ako sa to bežne robí u ľudí. Z nanukovej paličky som kúsok odlomil a zašmirgľoval ostré hrany a mama ježkovi labku zafixovala do správnej polohy. Medzitým som šiel do obchodu so zvieracími potrebami a kúpil som sušené mlieko pre mačiatka. A tak sa to celé začalo. Okrem večného „gúglenia“ a mnohých konzultácií s odborníkmi to vyžadovalo značnú trpezlivosť. Museli sme ježuľča doslova vypiplať. Takže u nás doma nastala rutina: jedno kŕmenie za druhým, masírovanie bruška kvôli vyprázdňovaniu dolievanie teplej vody do plastovej fľaše, ktorá bola zdrojom tepla pre ešte holé mláďa, výmena výstelky… a to všetko aj v noci. Pomáhal som mame, ako sa dalo, lebo toho bolo veľa. Ale stálo to za to! Z maličkého párgramového mláďatka nám doma vyrástol jež ako buk s výborným apetítom a i keď možno s trošku krivšou zadnou labkou, no o to väčšou vôľou prežiť. Počas júla sme mu s ocom vyrobili výbeh na našej záhrade a počas augusta sme ho vypustili do voľnej prírody – v tej lokalite, kde sme ho našli. Bol teplý augustový večer a ja som ho naposledy pohladil. Keďže mi ho mama nedovolila príliš rozmaznať, nemal problém rozlúčiť sa s nami. No mne to bolo trochu ľúto, i keď som si uvedomoval, že v prírode mu bude lepšie. Keď som videl, ako trieli do poľa, spomenul som si na ten večer, keď som ho našiel. Ako som odlákal Winy preč a zachoval chladnú hlavu v kritickej chvíli. Mohol som ísť dnu a nikomu nič nepovedať. Alebo som ani vôbec nemusel reagovať na brechot Winy. Napriek tomu, že vtedy zahynula jedna samica ježa a jej štyri novonarodené mláďatá – jedno predsa len prežilo. A ja dúfam, že náš ježko stále kdesi behá po slobode. A aby som nezabudol – bol to samec.

List napísal a skutok vykonal Jakub Lacko, v šk. roku 2019/2020,
žiak 7. triedy, ZŠ s MŠ Gaštanová 56, Žilina