Keď sme všetci zrazu museli ostať doma, bolo to pre nás ťažké. Dievčatám Elle a Julke to prišlo nespravodlivé a veru si aj pofrflali, že je to ťažké – nemôcť byť s priateľmi… A tak sme začali spolu hľadať, ako to prežívajú iní ľudia a objavili sme, že sú aj takí, ktorí to majú ešte ťažšie. Prečo? Lebo nemajú domov, v ktorom by mohli ostať, ani blízkych, napriek tomu majú dodržiavať tie isté pravidlá ako my. My sme mali proste OSTAŤ DOMA, oni NEMAJÚ DOMOV, kde teda majú ostať, ako môžu dodržiavať pravidlá a byť v bezpečí? Odpovede sme dostali od nocľahárne Depaul a ťažké príbehy a osudy ľudí, ktorým sa iní vyhýbajú, dievčatá oslovili. Rozhodli sa im aspoň na okamih dopriať pocit domova. Lenže dá sa to vôbec, keď sú celý deň na ulici a len prespať chodia
do nocľahárne? Ako sa dá dať takýmto ľuďom aspoň na chvíľu pocit domova? Dievčatá nezaváhali a urobili to, čo už predtým robili pre ľudí z domova dôchodcov, ktorí tiež stratili svoj domov. Tí im pri spoločných aktivitách povedali, že chuť a vôňu domova im pripomína domáci koláčik, že si vždy pri ňom spomenú a zažijú, aké to bolo, keď boli doma s rodinou… A tak v sťažených podmienkach sa dievčatá dohodli na online pečení – vybrali spoločný recept, nakúpili rovnaké ingrediencie a cez online spojenie to urobili tak, že ich koláčiky boli rovnaké 🙂 Napiekli dvestoštrnásť koláčov a za pomoci rodičov ich dopravili do nocľahárne a pripravili tak nedeľné prekvapenie s chuťou a pocitom domova pre dvesto ľudí žijúcich na ulici. Nemohli pre obmedzenia vidieť ani zažiť, akú radosť spôsobili, no to im neprekážalo. Aj keď ju nemôžu vidieť, tešia sa z toho, že ju môžu dať.

List napísala Ľubica Noščáková – matka a pedagogička, skutok vykonali Ella Radimská a Júlia Noščáková, v šk. roku 2019/2020,
žiačky 8. triedy, SZŠW Vihorlatská 10, Bratislava